Sú otázky, ktoré mi v súvislosti s „mojím“ narcistom stále víria hlavou a na ktoré nedokážem jednoznačne odpovedať. Snažila som sa na to ísť rôznymi spôsobmi – spätnou analýzou jeho správania, interakcií a toho, čo hovoril. Hľadala som aj v rôznych podcastoch, rozhovoroch a knihách, keď som sa snažila o tejto poruche osobnosti zistiť viac.
Takže, tú sú tie moje otázky a ku každej popísané to, nad čím som dumala na čo som teda prišla.
1. Vie o tom, že je narcista, resp. že nie je úplne v poriadku? Že takto bežný človek nepremýšľa a nekoná?
Toto je otázka, na ktorú by mala mať odpoveď psychológia, veda alebo niečo také… Nie? Napriek tomu, že viackrát som sa na to vyslovene zamerala a pátrala všade možne, nedospela som k jasnému záveru. Sem-tam som na nejaké tvrdenie natrafila, no paradoxom bolo, že rôzne zdroje uvádzali rôzne názory.
Keďže moja dilema trvá už dlho a chcela som aspoň pre pokoj v duši zaujať sama pre seba nejaké stanovisko, rozhodla som sa pre zatiaľ asi takto: 60 na 40 v prospech toho, že nevie.
Nepočítala som to, ale subjektívne mám pocit, že viacero názorov sa prikláňalo k tejto verzii. Zároveň mi to príde ako logickejšia alternatíva, keď sa zamyslím, ako sa ten môj kvietok častokrát správal.
A ako sa teda správal?
Neustále súperil a súťažil, so mnou a vlastne asi s každým. Vraj taký človek má pocit neustáleho ohrozenia, preto je nonstop v strehu. Napríklad som uvarila večeru a on, aby bol za skvelého, ma pochválil. Vzápätí ale som zistila, že nechcel pochváliť mňa, ale seba.
– Tá ryža je fakt super. Už si sa ju naučila robiť skoro tak dobre ako ja.
Nedokázal pochopiť, že ja proti nemu nesúťažím. Že mu prajem a vidím, že v mnohých veciach je lepší ako ja. A tak je to dobre. Veď sme parťáci… Vlastne, nie sme.
Keď sa mi niečo podarilo, keď som sa tešila z nejakého úspechu, on sa nikdy netešil so mnou. Predstieral to a na začiatku som tomu aj verila. Veď kto by už niekoho podozrieval, že sa s druhým úprimne neteší? Lenže on sa nielen že netešil, on sa nedokázal pozerať na to, ako niekto úprimne prežíva radosť, a tak mi pre istotu moju vlastnú radosť pokazil.
Napríklad som čakala na návštevu a chystala zapekané bagetky. Namiesto toho, aby mi z nich tajne či menej tajne ujedal a tešil sa z toho, že ja sa teším, ma schválne tesne pred príchodom kamošky nasral spôsobom jemu vlastným. Vyčítal mi, že jemu NIKDY nevarím (veľká lož!) a keď má prísť návšteva, VŽDY sa idem pretrhnúť, vraj aby som vyzerala, aká som perfektná. Schválne zvýrazňujem slová nikdy a vždy, ktoré títo ľudia tak radi používajú ako nástroj manipulácie.
O podobných zážitkoch by som písať mnoho, toto je len malá ukážka, ktorá má ilustrovať to premýšľanie a správanie.
2. Mám voči nemu cítiť ľútosť a súcit, alebo práve naopak – oprávnený hnev?
Ďalšia veľká dilema. Túto sa mi ani nepodarilo vyriešiť tým, že by som sa dočasne priklonila k jednej možnosti.
Myslím, že to dosť súvisí aj s otázkou č. 1. Lebo síce nevedomosť neospravedlňuje, ale predsa len, človek skôr prižmúri oko. Veď ani ja som nevedela, že existujú narcistickí maniaci. Rovnako to nemusí vedieť on (sám o sebe, haha).
Takže ak by nevedel, čo je zač – k čomu som (aspoň dočasne) dospela – tak odpoveď na túto otázku by znela: mám cítiť ľútosť a súcit. No tu nastáva ďalší problém. Keď sa snažím napasovať do tejto možnosti, začína sa čosi v mojom vnútri ozývať, akosi nervózne vrtieť… Na scénu prichádza moje spravodlivé ja, ktoré sa túži konečne postaviť samo za seba:
Ako ho môžeš obhajovať?! Prečo stále počítaš s tou lepšou možnosťou??
Áno, oprávnený hnev tu má svoje miesto. Inak povedané – mám právo sa hnevať, keď mi niekto zámerne a dlhodobo ubližoval.
Mimochodom, hnev je zdravá emócia a netreba ho potlačovať, ako nám mnohým – poslušným malým dievčatkám – bolo do hlavičiek vtĺkané. Že ste to dávno vedeli? Gratulujem. U mňa to bol aha moment počas sedenia so psychologičkou. A svojím spôsobom to bolo oslobodzujúce. To, že sa hnevám, je v poriadku. Je to dokonca zdravé!
Len si treba dať pozor, aby to neprešlo do zatrpknutosti… Hnev má svoj čas a miesto, ale je dobré, ak ho v istom bode začne nahrádzať odpustenie (možno lepšie povedané – odpúšťanie).
Takže, čo teraz?
Uzavrela by som to asi tým, že tieto možnosti sa nevylučujú. Môže mi byť ľúto, v akom vnútornom väzení a zmätku tento človek žije a priať mu uzdravenie. A zároveň môžem prežívať zdravý hnev, pretože mi ubližoval a ja som mu, paradoxne, tak veľmi verila a všetko som mu to vlastne dovolila.
3. Ľúbil ma kedysi? A je toho vôbec schopný?
Tak, teraz to bude sranda. Dievča zlaté, si pripravená počuť holú pravdu?
Naservírovala mi ju kamarátka, ktorá so mnou prežívala tieto krušné časy. Sama so vzťahmi veľa skúseností nemá, tobôž aby chápala choré narcistické vzorce. Má to jednu výhodu – nech poviem čokoľvek len málinko pozitívne či obhajujúce na margo jeho osoby, ona to okamžite zmetie zo stola so všetkou ráznosťou. V jej očiach tento chlap nemá ani jeden stavec chrbtovej kosti.
Problém však je, že ona nedokáže pochopiť (vlastne ja tiež celkom nie), že napriek všetkému zlému a toxickému, k nemu stále prechovávam pripútanosť a cit. A že ja som do toho vzťahu vložila seba, svoju lásku, čas a nádeje… To predsa nejde len tak zmazať.
Dúfam, že som kontext dostatočne vysvetlila. A teraz sa dostávam k pointe.
Sme uprostred zanietenej debaty, kráčame, ja veľa rozprávam, potrebujem to. Hovorím nahlas niečo ako rečnícke otázky.
– Ja vlastne neviem, či ma naozaj ľúbil…
– Jasné, že nie!!!
– (ticho)… Myslíš, že vôbec?
– Jasné, že nie. Veď on mal rád len seba. Ako by mohol mať rád niekoho iného… Vždy sa správal ako magor.
Tak, na toto som nebola pripravená. Au.
Ale šoková terapia vie byť prospešná. Obzvlášť v situáciách ako je táto. Nie je nádej, že by sa niečo zmenilo, zlepšilo. Nikdy.
Názor mojej kamošky viac-menej podložili aj názory odborníkov. Pochopila som to asi tak, že narcista je vlastne vnútorne prázdny, preto nemôže skutočne a úprimne mať rád niekoho iného. Ono sa to tak zo začiatku javí, ale jeho lovebombing je iba snahou zmanipulovať a totálne zmagoriť obeť. Podvoliť si ju a dostať sa jej do hlavy, aby potom, naplno odovzdaná a dôverujúca tomu „skvelému, pozornému a milujúcemu partnerovi“, mohla poslúžiť ako mäkučká poddajná rohož. Taká tá, do ktorej si človek vytrie nohy, keď vyjde zo sprchy a potom ju odkopne do kúta, lebo už nemá žiadnu hodnotu, zmysel ani význam.
Môj ex mi tvrdil, že ma ľúbi a povedal mi to aj krátko po rozchode, už v minulom čase. Buď klamal mne, samému sebe alebo sa možno nazdával, že to tak bolo, no v skutočnosti nemá ani len potuchy, čo to vlastne láska je.
A prečo nepripúšťam štvrtú možnosť – že by to bola pravda? Pretože prvotná zaľúbenosť, očarenie, to nie je ešte láska. Áno, vtedy bol častokrát ku mne pozorný a milý. Na tom nie je nič divného, veď vtedy sa každý na malú chvíľu stane lepším, alebo aspoň to predstiera.
Ale neskôr, hm…
Nie, to nebola láska. To mohlo byť čokoľvek, ale určite nie láska.
Takže, vyzerá to tak, že tu som odpoveď našla. Napriek tomu ju stále celkom neviem prijať.
Lebo to znamená, že nič z toho nebola pravda. Nebolo to úprimné. Z mojej strany áno, ale z tej jeho nie.
Všetko vz. nič.
Aj taký je vzťah s narcistom.
..uvariť dobrú ryžu veru je umenie! Doteraz sa... ...
Celá debata | RSS tejto debaty