Fénixova slza

Jeden by si myslel, že po bytostnej a hroznej skúsenosti s jedným narcistom si už dám pozor. Že to nabudúce rýchlo rozoznám. Červené kontrolky začnú blikať, alarm hučať, treba zahájiť útek. Lenže zisťujem, že také jednoduché to nebude.

Pozn. V tomto bode si dovolím jednu poznámku: pre krátkosť názvu a aby som sa vyhla dlhým vysvetľovačkám, používam výraz „narcista“. Po správnosti by sa tento výraz nemal používať len tak, u ľudí, ktorí nie sú diagnostikovaní (čo však nie je drvivá väčšina z nich). Preto je vo všeobecnosti správnejšie používať pojem „človek s narcistickými sklonmi/prejavmi“, teda taký, ktoré má určité známky narcistu, ale možno narcista nie je, alebo aspoň to nie je potvrdené odborníkom. A takto to aj myslím, keď v blogu niekoho označujem ako „narcista“. Je to v mojom ponímaní a pre účely tohto blogu človek, ktorý známky narcistického správania má.

Ale vrátim sa späť k rozprávaniu…

Pohybujem sa vo viacerých komunitách, rôzne zameraných, kde sa stretávam s rôznymi typmi ľudí. Dnes to bude o francúzštine.

Nejaké tie základy franiny som už mala a vždy ma lákalo ísť ďalej. Áno, teraz prišla tvoja chvíľa – choď do toho, aspoň spoznáš nových ľudí a prídeš na iné myšlienky.

Okrem kurzu v malej skupinke začínam raz za týždeň chodiť aj čosi ako neformálne a nevedené konverzácie. Skupinka to je neveľká, ale zato s pestrou paletou ľudí čo do národnosti, tak aj do levelu francúzštiny.

Netrvalo dlho – asi tak 2 týždne – už sa okolo mňa točí a viac i menej nenápadne pokukuje istý fešák.

Teda, aspoň tak sa vidí on. Ešte nikdy som nepočula, aby takto o sebe niekto hovoril.

– Ja som pekný, vysoký, múdry aj inteligentný. Aj ženy to na mne vidia, stále mi nejaké píšu.

Viem, ako to asi vyznie takto napísané, ale nie je to na pohľad žiadny nabúchaný mačo, z ktorého by sršal testosterón. Skôr taký kľuďas, pohoďák, košieľka. Hovorí to pokojne a prirodzene, s tak trochu neprirodzeným úsmevom. Najprv sa snažím presvedčiť samu seba, že je to buď zo žartu, alebo je len normálne, zdravo sebavedomý.

Mimochodom, vôbec sa mi nepáči. A jeho osobná vôňa tiež nie. No ja mám karty na stole a od úplného začiatku mu hovorím, že o randenie nemám záujem.

Sranda nastáva, keď si ma raz pri zvítaní okukne, pousmeje sa a namiesto očakávanej pochvaly môjho výzoru zadrie:

– Akí sme dnes pekní obaja, zladili sme sa.

Moment prekvapenia spôsobí, že sa začnem smiať. Ale táto pochvala mala patriť mne, nie?!

Moje podvedomie mi už asi navráva; zámerne ho nechválim a nedávam mu obdiv, ktorý si tak okato pýta. Je tam akýsi blok, hoci ho v tejto chvíli ešte poriadne neviem identifikovať.

Zvláštne je aj jeho správanie, keď je so mnou sám. Neustále ma chváli, občas pri rozprávaní zaťahuje, chvíľu je vážny a potom nahodí divný, silený úsmev. A tak sa to strieda podľa vzorca, ktorý nepoznám.

Najskôr mám pocit, že ho zaujímam a že s nastraženými ušami počúva všetko, čo hovorím. Dáva mi veľa otázok; až neskôr si uvedomím, že to je zrejme len preto, aby pôsobil ako citlivý empat, hoci je opakom. A keď sa niečo osobnejšie spýtam ja – čo sa stalo, mimochodom, asi trikrát – neprezradí o sebe nič.

Zase som natrafila na takéhoto muža!

Síce podľa môjho krátkeho pozorovania je v mnohom iný ako môj ex-kvietok, ale paleta prejavov môže byť veľmi pestrá.

Pointa však ostáva: sebastredný, nafúkaný, s okolím neustále súperiaci muž, s démonmi vo svojom vnútri. A ktovie, či o nich vôbec tuší.

Z tohto poznania ostávam niekoľko hodín otrasená. Ozve sa úzkosť, ale zároveň aj vďačnosť, že som na to rýchlo prišla.

Koľko ich musí človek za život stretnúť, aby to vedel spoľahlivo rozoznať?