Fénixova slza

List priateľovi, s ktorým sme v srdciach boli viac, ale ostalo to tam.

My dear friend,

chýbaš mi a tak rada by som sa s tebou porozprávala. To, žiaľ, momentálne nie je možné, tak ti píšem tento list.

Je mi smutno z celej tejto situácie. Z toho, čo sa stalo, aj čo sa nestalo a možno sa mohlo…

Stále úplne tápem v tom, ako to vlastne vidíš a cítiš ty. Ja viem, mala som sa ťa spýtať. Pravdou je, že som veľmi chcela, ale nebola som si istá, či je to dobrý nápad. Po tom, čo som spôsobila takú trápnu situáciu po jednom krásnom večeri, už žiadne podobné veci na pretras neprišli. Nechcela som byť otravná, tá, čo stále niečo rieši alebo tlačí na pílu. Čakala som, či neprevezmeš iniciatívu ty, ale z nejakého dôvodu si to neurobil. Možno si len chcel rešpektovať moje hranice, ktoré som jasne nastavila. A možno si mal obavy alebo si jednoducho nevedel nájsť ten správny moment…

Ale vieš, teraz to aj ľutujem. Možno by bolo lepšie spôsobiť ďalšiu takú situáciu alebo ťa opäť raz vyviesť z miery, ale aspoň by sme si to vykomunikovali. Chcela som, aby sme sa spolu cítili dobre, aby si sa ty pri mne cítil dobre. Ale bolo to vlastne tak? Ťahalo nás to k sebe, bolo to krásne a intenzívne. No tiež si myslím, že obidvaja sme cítili napätie v nás a medzi nami, ktoré sa postupne stupňovalo.

Neviem, či si celkom dobre pochopil, prečo som to hneď na začiatku upratala do friend zóny. Ten hlavný dôvod je, že sa snažím žiť ako kresťanka celým srdcom. To samozrejme neznamená, že nemôžem mať vzťah. Lenže chcem to už inak ako doteraz, chcem to inak ako to dnes má väčšina ľudí okolo mňa. Najprv si spolu vybudovať pevné základy, spoznávať sa v bezpečnom prostredí ako priatelia, bez ružových okuliarov a pretvárky, bez explózie pocitov a emócií, ktoré dočasne zakryjú napríklad aj vážne chyby charakteru.

Žiaľ, často mám pocit, že dnes je všetko rýchle, povrchné, dočasné – a že to láme srdcia. Ja to tak nechcem, ale častokrát sa cítim, akoby som plávala proti prúdu. Občas sa nechám tým protiprúdom strhnúť, ale po endorfínovej vlne príde len ďalšie sklamanie. Som z toho unavená.

Možno si hovoríš, že aj keď ty veriaci nie si, že by si moju vieru rešpektoval a prijal. Lenže nie som si istá, dokedy by to fungovalo.

Ja sa na svet a na všetko, čo sa deje okolo mňa i vo mne, pozerám skrz vieru. Mám osobný a blízky vzťah s Bohom a túžim ho naďalej budovať a prehlbovať. On je pre mňa na prvom mieste a chcem, aby to tak navždy ostalo – aj keby som mala manžela či deti. Túžim slúžiť Bohu a byť svetlom a soľou pre ľudí okolo seba. Je to niečo, čo by si vedel prijať a rešpektovať, a to nie len na chvíľu?

A ako by vyzerali napríklad naše nedele? Alebo Vianoce a Veľká noc? Ako by sme sa správali v nejakej krízovej situácii, ktorú by sme mali riešiť spolu? Vieš, ja mám tendenciu utekať za Bohom, modliť sa, vyžalovať sa mu, prosiť ho, dôverovať mu… Snažím sa na veci pozerať z jeho perspektívy, nie z tej mojej.

Život a vzťahy sú ťažké samy o sebe, a nie ešte ak sa dvaja nezhodnú v niečom takom podstatnom, ako je viera. Už len to, že by som s tebou nemohla zdieľať a prežívať túto najdôležitejšiu a najkrajšiu stránku svojho vnútorného sveta, by bolo pre mňa vždy ťažké a boľavé.

Toto je pre mňa asi ten najzásadnejší dôvod, môj vzácny priateľ. Je tu však niekoľko ďalších vecí, nad ktorými som v posledných týždňoch premýšľala. Myslím si, že nič z toho by nemuselo byť zásadnou prekážkou, ak by sme sa o tom úprimne porozprávali a našli spoločnú cestu, kompromis. Ale rozoberať ich tu teraz nemá žiadny zmysel.

Nejde však len o „chyby“ či problémy na tvojej strane. Uvedomujem si veľmi dobre, že so mnou to nie je ľahké. Moje traumy z minulosti sa v súčasnosti prejavujú ako bezmedzný cynizmus a tiež ako problémy dôverovať v úplnosti absolútne komukoľvek. Môj posledný vzťah ma stál takmer všetko: moju sebaúctu a sebadôveru, môj domov, vzťahy s ostatnými ľuďmi a na nejaký čas aj zdravie.

Odvtedy prešlo niekoľko rokov a ja som si po celý ten čas nevedela predstaviť s niekým byť. A vlastne mi aj bolo celkom dobre ako single, keď som sa z toho konečne vylízala. No potom si prišiel ty a moje myslenie sa pomalinky začínalo meniť. Občas som si predstavila, aké by to bolo, keby sme spolu… zažili niečo, išli niekam… Začali sme si robiť plány, ako spolu strávime čas a mne to bolo také milé. Niečo z toho sme stihli zrealizovať, zvyšok ostal už len visieť vo vzduchu.

Tvoje správanie voči mne bolo vždy také rešpektujúce, starostlivé, pozorné a príjemné, že som nemohla ináč než si to užívať. Zrazu tu bol niekto, kto vo mne videl viac než vonkajšiu krásu a zároveň sa nesprával ako idiot. Dal si mi priestor prejaviť svoju ženskosť, svoju nehu, citlivosť, detskú radosť a spontánnosť, ale aj divokosť. A potom si ma vždy skrotil a upokojil vo svojom náručí, pri spoločnom tanci, kde pulzovalo toľko pocitov a emócií, no vždy ostali nevypovedané, hoci som si istá, že obaja sme ich vzájomne cítili.

Písal si mi, že sa cítiš zmätený a rozpoltený. Nenapísala som ti, že ja tiež, ale… Ja tiež. Po celý ten čas som vnútorne bojovala sama so sebou, moje srdce a rozum sa bili, moja túžba a viera sa bili a ja som sa snažila to ustáť. Toľkokrát som mala nutkanie sa ťa dotýkať, toľkokrát som si predstavovala, aké by to bolo, keby sme sa konečne pobozkali… Nič z toho sa nestalo, ale ostali nám spomienky na objatie. To objatie, v ktorom sa cítila ako keď po dlhom dni prídem vyčerpaná domov. Jediné objatie spomedzi tých všetkých, na ktoré som v tie večery čakala…

Môj drahý priateľ, prežila som s tebou celé leto. Toľko spomienok na krásne letné večery a noci, na tanec, hviezdy a mesiac… Nikdy som ti to nepovedala, ale veľakrát si bol so mnou aj na iných miestach, bol si v mojom srdci. Napríklad keď som sa vracala domov. Túžila som ťa pozvať k nám a ukázať ti každé jedno miesto a zákutie, kde som vyrastala a kde mám toľko spomienok. Chcela som ťa predstaviť mojej rodine a viem, že by si sa im páčil.

Vidíš, ako hrozne v tom všetkom tápem?

Mrzí ma, že hoci som ti odkomunikovala, že môžeme byť len priateľmi, nedokázala som si takto ustáť aj svoje správanie. Cítila som sa s tebou výnimočne, bola som šťastná a bezstarostná. To ma však neospravedlňuje a aj si to uvedomujem. Hnevám sa sama na seba a je mi to úprimne ľúto.

Má to veľmi veľa rovín, čo všetko cítim. Dokonca som po prvýkrát v živote cítila hnev na Boha. A vieš prečo? Preto, že ma stvoril takú peknú a očarujúcu. Je mi neprirodzené takto nad sebou uvažovať, ale asi na tom niečo bude, aspoň podľa toho, ako na mňa mnohí muži reagujú. Veľmi by som chcela mať aj mužských priateľov, ale takmer nikdy to nefunguje. Zároveň, mnohé ženy na mňa žiarlia alebo si o mne kadečo myslia, hoci nie je dôvod. Takže častokrát sa cítim nepochopená a osamelá.

Môj milý priateľ, už som sa veľmi rozpísala a moje myšlienky možno ani nedávajú zmysel. Chcela som, aby si vedel, čo asi som prežívala a prežívam. Že mi je to ľúto a že po tebe ostalo v mojom srdci malé prázdne miesto. Že som ťa nikdy nechcela využiť ani ti ublížiť. Veľmi si ťa vážim ako človeka a ako muža a prajem ti len to dobré.

Dnes už niektoré veci vidím jasnejšie; napríklad to, že už by som toľko nečakala s tou komunikáciou, ako som spomínala. Že sa veľmi túžim s tebou o všetkom otvorene porozprávať a tiež spoznať tvoju perspektívu, ale možno sa to za nejaký čas zmení, rozhovor nikdy nepríde a bude to tak lepšie. Tak či onak, čas nevrátim a už len verím, že sa veci nejako vyriešia alebo utrasú. Akokoľvek to bude, snažím sa to celé odovzdávať Bohu a modlím sa za teba.

Ďakujem ti za to, že som posledné mesiace mohla stráviť s tebou a cítiť sa výnimočná. Ďakujem, že si ma podporoval v drobnostiach a aj vďaka tebe som sa pustila do niektorých vecí a zrealizovala ich, hoci som predtým netušila, že som toho schopná. Ďakujem aj za to, že si vo mne prebudil túžbu byť lepšou ako človek aj ako žena.

Najviac zo všetkého ti však ďakujem za to, že si mi dal zážitok toho, ako by zdravý vzťah vôbec mohol vyzerať. Že som vďaka tebe prenastavila svoje štandardy, ktoré boli veľmi nízko alebo vôbec zadefinované ani neboli. A vďaka tomu teraz viem, že si zaslúžim viac, než som si pôvodne myslela a tiež viem, ako by som sa pri tom mala cítiť.

Takže pre mňa to určite nebolo márne, hoci to teraz chvíľu bolí. Netuším, čo bude ďalej… Ale Boh si všetko vie použiť na dobré, a tak sa modlím, aby sa tak stalo u nás oboch.

Opatruj sa a maj sa dobre, my dear friend…