Fénixova slza

Strata vlastnej identity, rozklad osobnosti. Aj takéto pojmy sa používajú tam, kde sa hovorí o narcistickom zneužívaní.

Pre mňa jedna z najhorších vecí vôbec.

Stratila som sa sama sebe a neviem kto som… Aká som vlastne bola predtým?

Je to ako keby moja osobnosť úplne vybledla, stratila farby. Sprali sa a ostali šedivé…

Zabudla som na handričku na pranie, nebude to tým?

K životu patrí aj to, že strácame.

Prísť o blízkeho človeka je extrémne ťažké a náročné. Jedna z najhorších vecí, čo sa nám tu na zemi môže udiať.

Ale prečo nepremýšľame, aké je to stratiť samého seba? Prečo sa o tom hovorí tak málo, keď sa toho deje tak veľa?

Ťažko sa to vysvetľuje a popisuje tomu, kto to nezažil. No zažiť to neprajem vôbec nikomu. Ani tým, ktorí majú radi sociologické experimenty na vlastnej koži.

Je to mätúce, desivé, zvláštne…

S kýmkoľvek sa rozprávam, čokoľvek robím, cítim len pochybnosti. Nie som si istá, či to a ono robím alebo hovorím dobre, správne, vhodne…

Premýšľam, ako by to asi chcel ten druhý človek. Potom mi napadne, že by som sa mala riadiť svojím vnútorným kompasom, svojimi morálnymi hodnotami. Ale, hm, ako to vlastne bolo..? Neviem si spomenúť.

Môj ex mi hovoril, že som taká a taká, ale… Nie, práveže som úplný opak toho, čo mi tvrdil. Vlastne, nie som, ale asi by som chcela byť. Myslím, že kedysi som aj bola…

Nevadí, veď ten druhý je teraz dôležitejší než ja. Skúsim ho odhadnúť a spravím to podľa neho. Nech mu vyhoviem, nech ho poteším. Možno ma odmení pochvalou a ja sa na chvíľu budem cítiť aspoň trochu lepšie. Zabudnem na svoju schránku bez tváre, na bezvýznamnosť svojej existencie.

Každý v tomto svete chce vyniknúť, zanechať svoju stopu. A zo mňa sa stala guča plastelíny s farbou, ktorá sa ani len nedá nejako nazvať, lebo všetky odtiene sa pomiešali dokopy. Žiadny nevyniká, aby definoval charakter; celá tá neforemná kôpka zbytočného materiálu je úplne nanič a ešte aj ona sama sa cíti ako totálne hovno.

Dámy a páni, aj takto môže vyzerať takzvaný rozklad osobnosti.

Celkom sranda nastáva vtedy, keď sa človek má postaviť sám za seba. Keď má ukázať svoje zdravé sebavedomie. Napríklad taký pracovný pohovor. Fúúúha.

Moje sebavedomie je na bode mínus dvadsaťjeden; o to sa veľmi opierať nedá. Ani psychická a emočná stabilita na tom nie je oveľa lepšie. A keďže si to všetko naplno uvedomujem a dôležité stretnutie sa blíži, narastá vo mne panika a úzkosť…

Chýba mi pevná pôda pod nohami, akékoľvek oporné body, či už vonkajšie alebo vnútorné, a tak len neisto, no úporne plávam, hoci plavec som fakt mizerný. Občas sa začnem topiť a rozhadzovať rukami, potom zbadám najmenší ostrovček na svete, vyštverám sa naň a vyfúknem si. O chvíľu na to ma spolu s mikroostrovom zaplavuje gigantická vlna a ja musím plávať ďalej…

Tak, to by sme mali. Zanalyzované a názorne vysvetlené. Už len vymyslieť, čo s tým. Ako si znovu utvoriť samu seba, ideálne lepšiu než predtým. Hlavne zdravo sebavedomú, nech sa toto peklo už nezopakuje.

Reset osobnosti – možno aj tak by sa to dalo nazvať…