Fénixova slza

Dnešný článok bude iný ako ostatné. Je písaný jemu, ale nie je určený preňho. Je pre každú dušu, ktorej budú moje slová súznieť. Nech pohladí, povzbudí a pomôže vyliečiť.

—

Vieš, zlatko, nie je to klišé. Naozaj sa dá vo všetkom zlom vidieť niečo dobré.

Nebyť teba a tvojho despotického, agresívneho správania, možno by som si nikdy neuvedomila, aká som vzácna. Aká som krehká, jemná, citlivá a že práve v tom tkvie moja krása.

Som ako kvet vlčieho maku. Jeho lupene sú také nádherné, ale jemné… Vietor sa s nimi nežne pohráva, ohýba ich do rôznych tvarov, on s nimi tancuje. Slnko necháva vyniknúť ich farbu, vytvára tiene na lupeňoch navrstvených pod sebou. Dokonalá, krehká krása.

A ty si prišiel a len tak si tú krásu poničil, potrhal a pošliapal.

Lenže neurobil si to ako malé dieťa, ktoré ešte nemá rozvinutý jemnocit a občas sa nevie ovládať. To sa ešte dá pochopiť.

Ty si to robil ako psychopat. Tyran s maskou milého a priateľského človeka. Ako niekto, kto má nárok a právo robiť, čo sa mu zachce, aj keď tým ničí iných.

Znevažovať iné stvorenie, na to nemá nárok nikto. Nie, ani ty.

Ešte aj teraz, po niekoľkých mesiacoch, mám problém prerozprávať či opísať niektoré absurdné a ničotné situácie, čo som s tebou zažila. Ale možno ani netreba. Možno neskôr…

Dnes je dôležité to, že sa začínam cítiť ako Fénix. Opäť nachádzam svoju stratenú silu, radosť zo života, z maličkostí. Znovu objavujem svoju divokú a vášnivú stránku, svoju ženskosť. Som ako amazonka s dlhými zvlnenými vlasmi, divožienka s ešte dlhšou rozviatou sukňou.

Zisťujem, že čím ďalej, tým voľnejšie viem žiť, dýchať a naplno robiť veci, ktoré ma kedysi tešili. A nielen to – sú chvíle, kedy ich dokážem robiť, akoby to bolo poslednýkrát v živote. Akoby som o pár minút mala padnúť nehybná na zem; už nezáleží na ničom inom, len na tom momente. A je mi jedno, kto sa pozerá, kto počúva, kto si čo myslí.

Mám čas to riešiť, keď mám chuť žiť?

Som však aj slzou, ktorá predstavuje hlbokú prežitú bolesť. Tá bolesť je vyplakaná, otvorená rana zahojená, ale už nikdy to nebude ako predtým. Je to slza Fénixa, ktorý po tom všetkom vstal z popola a stal sa nielen silnejším, ale aj odvážnejším a zároveň citlivejším k tým, ktorí tiež trpeli.

Vieš, nebyť teba a tvojho despotického, agresívneho správania, možno by som si nikdy neuvedomila, aká naozaj som…