Som doma, ale je mi to tu cudzie. Dvadsať minút na obhliadke a dve hodiny vybaľovania mojich vecí – taká je zatiaľ naša spoločná história s týmto bytom.
Snažím sa tu zabývať, trochu si to zútulniť. Hľadám nejaké dekorácie, niečo moje. Aspoň kúsok známeho, zhmotneného v nejakej veci.
Hm…
Budem sa vôbec ešte niekde cítiť ako doma? Nájdem ešte niekedy ten domov?
Zdá sa mi, že už budem len bývať. Budem tu mať svoje veci, spávať a sprchovať sa… Ale domov, na ten teraz nemám nárok. Akýže domov, keď sa večne len sťahujem? Chvíľu tu, chvíľu ta. A keď som si už myslela, že som ten domov našla, po chvíľke bol zase fuč.
Pretože po správnosti by to malo znieť takto: A keď som si už myslela, že sme ten domov našli, po chvíľke bol zase fuč.
Ach, náš domček s drevenými okenicami… Bol taký krásny.
Teda, preňho stále je. To ja som odišla. Ak som chcela zachrániť samu seba, bolo to jediné riešenie. Odísť od neho a potom sa už len modliť, aby som to strašné obdobie nejako prečkala a zvládla.
Ja naozaj netuším, ako teraz budem žiť. Hlavou mi tá myšlienka ide stále dookola. Cítim sa taká vykorenená, stratená, osamelá…
Tri roky vo vzťahu s manipulátorom znamenajú okrem iného aj pošramotené vzťahy s rodinou a kamarátkami. Len pár ľudí vie, čo sa teraz deje. Aj to väčšinou len kĺžeme po povrchu.
Veď ešte stále si ani sama pred sebou nepriznávam, že sa to deje. Takmer všetci si myslia, že je to perfektné… Že ON je perfektný.
A ja som sa medzičasom zmietala medzi ustavične sa striedajúcimi vlnami nádeje a opätovného sklamania, až kým som nenabrala odvahu a presvedčenie nadobro sa na to vykašľať. Odišla som, nech môžem pozliepať posledné zvyšky svojej dôstojnosti a začať odznova.
Ako to vôbec ľuďom vysvetlím?
A aby toho náhodou nebolo málo, okrem straty partnera, domova a naštrbených vzťahov s rodinou a priateľmi som vykorenená aj mentálne a emocionálne. Mám pocit, že už nemám žiadne koníčky. Že v tomto meste už neviem, kam a za kým ísť. Nikam nepatrím. Chýba mi pocit, že môj život má v tomto chaotickom svete nejaký zmysel a naplnenie.
V hlave mám obrovský zmätok, každú chvíľu plačem, potom si zase vydýchnem a na malý moment pocítim úľavu. Som unavená, tak hrozne unavená…
Na dnešok stačilo. Úloh aj emócií. Spravím si posteľ, zachumlám sa do periny a rozhliadam sa okolo seba. Čučím na to, čo má byť teraz mojím domovom.
Už niet cesty späť. Som tu a nová etapa začína…
Celá debata | RSS tejto debaty