Fénixova slza

Prešiel rok.

Stojím na čistinke na okraji lesa. Zvliekam zo seba čierny plášť, vyzerá to trochu rituálne. Len stojím s rukami pozdĺž tela, trochu zapaženými. Plášť voľne padá z mojich pliec, chrbta, ramien a odhaľuje viac kriviek mojej postavy otočenej chrbtom. Pod plášťom mám oblečené šaty plné farieb a kvetov. Akoby spod tej čiernoty vyrašil život. Je to fotka. Fotka v mojej hlave. Ale maľovaný obraz, hm, ten by bol ešte krajší…

Rok je zaujímavá doba. Dostatočne dlhá, aby sa niektoré veci zmenili, ustálili či preboleli. Nie príliš, aby sme zabudli.

Rok sa drží smútok.

Nie, ja netrúchlim za niekým, kto zomrel. Smútim za stroskotaným vzťahom a za niekým, kto odišiel z môjho života. S ním aj môj domov, moje sny a spoločná budúcnosť.

A čo je najhoršie, spolu s ním som odišla aj ja.

Vlastne je to taký dvojsmútok. Smútiť som mala aj za sebou samou.

Ale to už trochu predbieham…

Čítala som názor psychológa, že aj rozchod je, podobne ako smrť blízkeho, veľká strata a trauma. Treba ho oplakať, odsmútiť.

Viackrát som si povedala, že by som chcela mať pomník. Nejaké miesto, kde by som mohla chodiť smútiť. Kde by som nosila kvety. To miesto by bolo symbolom toho, čo skončilo navždy. Asi by to bolo kdesi na cintoríne. Takom peknom židovskom.

Pomník, podobne ako fotka, ostali len v mojich predstavách. Problém totiž bol aj v tom, že som nechápala vlastné pocity.

Keď človek smúti, cíti zármutok, ľútosť, osamelosť… Ale čo vtedy, keď sa vymanil z toxického vzťahu?! Ha, psychológ, teraz buď múdry.

Lebo je to paleta pocitov, čo sa neustále mieša, strieda a častokrát aj spája v kombináciách ťažko pochopiteľných nezaujatej osobe. Vlastne, aj tej zaujatej. Človek má zavše pocit, že mu z toho musí začať šibať, ak už aj nezačalo. Alebo že to v sebe neudrží a exploduje. Občas má chuť zvliecť sa z kože. Nič nedáva zmysel, je to kurevsky ťažké. Akoby život aj bez toho nebol kurevsky ťažký…

Ako má človek pokojne a v polodepke smútiť nad stratenou osobou, keď cíti tú odpornú horkú pachuť? Keď si spomenie na všetky tie zážitky a situácie, z ktorých sa dvíha žalúdok, nevie, či sa skôr hnevať na ňu alebo na seba.

A tak je moje trúchlenie spojené s kopou ďalších vecí. S prácou na odpúšťaní sebe i jemu. Schválne píšem „odpúšťaní“, ktorým chcem vyjadriť priebehový čas. Ešte stále odpúšťam. Znovu a znovu. Alebo, napríklad, s vyrovnávaním sa s mojím popieraním, potom hnevom, frustráciou, depkami a panickými atakmi.

Do môjho slovníka pribudli nové slová ako manipulátor, machiavelizmus, temná triáda. Kvety mám rada, ale narcisy už posledný rok nie. Nič proti Dňu narcisov. Toto je o niečom inom.

Prešiel rok od môjho oslobodenia sa. No konečne ukončiť ten prehnitý vzťah a odsťahovať sa, to bol len začiatok cesty.

Prešiel rok a ja som asi našla spôsob, ako svojím príbehom pomôcť niekomu inému. Niekomu, kto si tým prešiel alebo prechádza tiež. Lebo viem, aké je dôležité cítiť empatiu a prijatie, hoci len takto, cez písmenká. Viem, že človek potrebuje vedieť a cítiť, že v tom nie je sám. Že sa to skutočne deje a udialo mnohým ďalším. Že je to tak otrasne ťažké, že áno, občas je ťažké aj dýchať, ale dá sa to prežiť. Dá sa začať odznova a stať sa ešte lepším človekom. Dokonca sa dá cez vlastnú skúsenosť pomôcť iným…

A ja viem, že tým zároveň pomáham aj sama sebe. Veď písanie je formou terapie. Či už na papier alebo do notebooku, mne to vždy pomohlo.

Vždy.