Jeden by si myslel, že po bytostnej a hroznej skúsenosti s jedným narcistom si už dám pozor. Že to nabudúce rýchlo rozoznám. Lenže zisťujem, že také jednoduché to nebude.

Sú otázky, ktoré mi v súvislosti s „mojím“ narcistom stále víria hlavou a na ktoré nedokážem jednoznačne odpovedať. Snažila som sa na to ísť rôznymi spôsobmi – spätnou analýzou jeho správania, interakcií a toho, čo hovoril.

Našla som rôzne články a knihy o tom, ako sa vyrovnať s rozchodom, ale tu sú oproti bežnému rozchodu viaceré špecifiká. Pokúsim sa prakticky popísať, ako záver vzťahu a úvod nového života prebiehal u mňa a čo mi vtedy pomohlo.

Práve keď človek nechce, valí sa to rad-radom. Mám na mysli nápadníkov. Princov na kolobežkách, na bicykloch aj peších princov. Tancujúcich, spievajúcich, hanblivých i do očí hlboko hľadiacich.

Každý v tomto svete chce vyniknúť, zanechať svoju stopu. A zo mňa sa stala guča plastelíny s farbou, ktorá sa ani len nedá nejako nazvať, lebo všetky odtiene sa pomiešali dokopy.

Zdá sa mi, že už budem len bývať. Budem tu mať svoje veci, spávať a sprchovať sa… Ale domov, na ten teraz nemám nárok. Akýže domov, keď sa večne len sťahujem?

Nebyť teba a tvojho despotického, agresívneho správania, možno by som si nikdy neuvedomila, aká som vzácna. Aká som krehká, jemná, citlivá a že práve v tom tkvie moja krása.

Ako keby som sa na diabla pozerala cez ružové okuliare, ktoré majú ešte na sklíčkach načarbaného anjela. Bolo absurdné, kam som si ho chcela napasovať.

Rok je zaujímavá doba. Dostatočne dlhá, aby sa niektoré veci zmenili, ustálili či preboleli. Nie príliš, aby sme zabudli.